Matka ihneď stála pri dverách a búšili na ne.
"Okamžite sa vráť, ty malá drzaňa! Čo si to dovoľuješ, takto hovoriť s mamou !? Kto si myslíš, že kupuje ten chlieb, čo máš denne na stole …"
Toho večera bola Caitlin už tak rozrušená, že sa rozhodla matkin hlas jednoducho ignorovať. Namiesto toho si v hlave znovu prehrávala udalosti dňa. Smiech tých chalanov na ulici. Zvuk ich bijúcich sŕdc. A potom zvuk jej vlastného revu.
Čo sa to vlastne stalo? Kde sa v nej zrazu vzalo toľko sily? Bolo to jednoducho iba vďaka zvýšenému adrenalínu? Časť jej ja si priala, aby to tak bolo. Ale tá druhá vedela iste, že to nie je pravda. Čo sa to s ňou deje?
Búchanie na dvere pokračovalo ďalej, ale Caitlin to takmer nevnímala. Jej telefón ležal na stole, vibroval ako šialený, keď prichádzali nové smsky, emaily a facebookove správy, ale ona si nijako zvlášť nevšímala ani toho.
Presunula sa k svojmu malému okienku a pozrela sa von na ulicu, keď sa jej zrazu vybavil ešte ďalší zvuk. Bol to Jonahov hlas. A spolu s ním aj obraz jeho usmievavej tváre. Tichý, hlboký a pokojný hlas. Znovu si pripomenula, ako krehký sa zdal, ako zraniteľne pôsobil. Potom ho uvidela ležiaceho na zemi, tvár postriekaná vlastnou krvou a jeho viola bola rozbitá na kusy vedľa neho. Zdvihla sa v nej vlna nového hnevu.
A ten sa potom zmenil v obavu. Obavu, či je Jonah v poriadku, či dokázal sám vstať a odísť domov. Predstavovala si ho, ako ju volá. Caitlin. Caitlin.
"Caitlin?"
Za dverami sa ozval nový hlas. Chlapčenský hlas.
Zmätene sa otočila k dverám.
"To som ja, Sam. Pusť ma dovnútra prosím."
Došla k dverám a oprela sa o ne čelom.
"Mama je preč, " povedal hlas na druhej strane. "Išla si kúpiť cigarety. No tak, pusť ma dnu."
Caitlin otvorila dvere.
Sam stál za nimi a na tvári sa mu zračil starostlivý výraz. Ešte mu nebolo ani pätnásť, ale zdal sa byť starší. Vyrástol celkom skoro, už teraz mal cez sto osemdesiat centimetrov, ale jeho telo ešte nestačilo zmohutnieť, takže bol samá ruka, samá noha. Mal čierne vlasy a hnedé oči, rovnako ako ona. Na prvý pohľad bolo jasne vidieť, že sú súrodenci. Caitlin vedela, že má o ňu starosť. Mal ju rád viac než kohokoľvek iného.
Pustila ho dnu a rýchlo za ním dvere zase zavrela.
"Prepáč," povedala mu. "Ja s ňou jednoducho dnes večer nechcem hovoriť."
"Čo sa s vami dvoma stalo?"
"Ako vždy. Skočila mi po krku v prvom momente, keď som sa objavila vo dverách."
"Myslím, že mala dosť náročný deň, " povedal Sam, ktorý sa ich snažil uzmieriť, ako to ostatne robieval zakaždým. "Dúfam, že ju zas nevyhodia."
"Koho to zaujíma? New York, Arizona, Texas … Koho zaujíma, kam sa pôjde zas nabudúce? Naše večné sťahovanie nikdy neskončí."
Sam si sadol k jej stolu a zamračil sa. Caitlin sa okamžite zahanbila za to, čo hovorí. Občas mala príliš rýchly jazyk a hovorila, bez toho aby si to stačila poriadne rozmyslieť. Potom si vždy priala, aby to mohla vziať späť.
"Aký bol tvoj prvý deň?" Spýtala sa v snahe zmeniť tému.
Pokrčil plecami. "Myslím, že to bolo OK." Ľahko sa zhupol na stoličke.
Potom sa na ňu pozrel. "A tvoj?"
Caitlin pokrčila plecami. Niečo vo výraze jej tváre ale muselo byť nápadné, pretože Sam sa nepozrel späť na stôl. Namiesto toho sa uprene pozeral na ňu.
"Čo sa stalo?"
"Nič," povedala vyhýbavo a otočila sa späť k oknu.
Stále však cítila jeho pohľad.
"Vyzeráš … inak."
Zarazila sa a premýšľala, či si naozaj mohol niečoho všimnúť. Či jej zovňajšok naozaj prešiel nejakými zmenami. Prehltla.
"Ako?"
Ticho.
"Ja neviem, " odpovedal nakoniec.
Pozerala sa ďalej z okna. Nejaký muž vonku na ulici pred vinárňou nenápadne podával kupcovi malý balíček.
"Neznášam toto miesto," povedala.
Potom sa otočila a pozrela sa na Sama.
"Rovnako ako ja," odpovedal.
"Dokonca som aj premýšľal, že …" sklonil hlavu, "… že odídem."
"Čo tým myslíš?"
Pokrčil plecami.
Pátravo si ho prezrela. Vyzeral silno nespokojne.
"Kam?" Spýtala sa.
"Možno … skúsiť nájsť ocka."
"Ako? Nemáme najmenšie poňatie, kde by mohol byť."
"Môžem to skúsiť. Možno ho nájdem."
"Ale ako?"
"Ja neviem … ale môžem to aspoň skúsiť."
"Sam. Pokojne teraz môže byť aj mŕtvy. Nič nevieme."
"Nehovor tak! " Zakričal náhle a jeho tvár sčervenela.
"Ospravedlňujem sa, " povedala.
Sam sa opäť upokojil.
"Napadlo ťa ale niekedy, že aj keď ho nájdeme, tak nás možno nebude ani chcieť vidieť? Veď od nás predsa odišiel. A nikdy už sa potom neozval."
"Možno preto, že mu to mama nechce povoliť."
"Alebo možno preto, že o nás jednoducho nestojí."
Samova zamračená tvár sa zamračila ešte viac. Dupol pätou o zem. "Našiel som ho na facebooku."
Caitlin vyvalila oči v prekvapenie.
"Ty si ho našiel?"
"Nie som si úplne istý. Boli tam štyria ľudia s rovnakým menom. Dvaja z nich majú privátne profily a nemajú žiadnu fotku. Obom sem napísal správu."
"A?"
Sam pokrútil hlavou.
"Žiadnu odpoveď som nedostal."
"Otec by sa na facebook asi nepridal."
"To nemôžeš vedieť, " odpovedal znova trochu podráždene.
Caitlin si povzdychla, došla k svojej posteli a ľahla si na ňu. Pozerala sa na zažltnutý, odlupujúci sa náter na strope a pýtala sa sama seba, ako sa to stalo, že sa dostali až sem. Skôr boli v mestách, kde im bolo dobre. Dokonca aj mama sa zdala, že je tam takmer šťastná. Trebárs, keď práve randila s nejakým chlapom. Dosť šťastná na to, aby aspoň nechala Caitlin na izbe.
Boli aj mestá, napríklad ako to úplne posledné, kde Caitlin aj Sam mali pár dobrých kamarátov a kde to vyzeralo, že už by mohli konečne zostať aspoň kým zmaturuje. A potom sa všetko zase rýchlo pokazilo. Ďalšie balenie a lúčenie. Bolo azda príliš chcieť mať normálne detstvo ako ho majú všetci ostatní?
"Mohol by som sa odsťahovať späť do Oakville," povedal Sam naraz a prerušil jej premýšľanie. To bolo ich posledné mesto. Bolo neuveriteľné, ako vždy dokázal spoznať, na čo práve myslela. "Mohol by som zostať u kamarátov."
Cítila strašnú únavu. Bolo toho na ňu už jednoducho príliš. Nedokázala ani pokojne premýšľať a keď teraz počula, že sa ju už aj Sam chystá opustiť, mala pocit, že už na nej naozaj vôbec nikomu nezáleží.
"Tak si choď," vyštekla na neho oveľa dôraznejšie, než si priala. Bolo to skoro ako keby to povedal niekto iný. Počula drsný tón vo svojom vlastnom hlase a okamžite toho začala ľutovať.
Prečo vždy musí vyhrknúť niečo také? To sa vôbec nedokáže ovládať?
Keby mala lepšiu náladu, keby bola pokojnejšia a nezbehlo sa toho toľko naraz, nikdy by niečo také nepovedala. Alebo by to aspoň povedala lepšie. Možno by povedala niečo ako, Ja viem, čo sa snažíš povedať. Že by si toto miesto nikdy neopustil, bez ohľadu na to, ako strašné to tu je, a nenechal ma tu samú. A ja ťa mám za to veľmi rada. A ani ja ťa nikdy neopustím. V tomto divnom detstve budeme mať aspoň vždy jeden druhého. Lenže namiesto toho reagovala najhorším možným spôsobom. Namiesto toho na neho len sebecky vykríkla.
Posadila sa a videla, že sa ho jej slová dotkli. Chcela to vziať späť, ospravedlniť sa, ale zrazu to nejako nešlo. Zrazu sa nemohla za žiadnu cenu prinútiť, aby otvorila ústa.
Sam ticho vstal zo stoličky odišiel z miestnosti. Veľmi potichu za sebou potom zavrel dvere.
Idiot, pomyslela si. Si taký idiot. Prečo sa k nemu správaš rovnako, ako sa mama chová k tebe?
Znovu si ľahla a civela na strop. Uvedomila si, že tu bol ešte ďalší dôvod, prečo na neho bola taká. Prerušil jej premýšľania a urobil to práve v okamihu, keď myslela na to zlé. Nepríjemná spomienka sa jej vynorila v mysli a on ju prerušil ešte skôr, ako sa s ňou stačila vysporiadať.
Bývalý priateľ jej matky. Tri mestá späť. Bolo to jedno z obdobia, keď jej matka vyzerala skutočne šťastne. Frank. Päťdesiat rokov. Malý a poletujúci. Tučný ako klada. Neustále zaváňal lacnou kolínskou. Jej bolo šestnásť.
Stála akurát v ich maličkej práčovni a skladala oblečenie, keď sa Frank objavil vo dverách. Ten hajzel sa na ňu vždy po očku pozeral. Siahol do koša a vytiahol dva kúsky jej spodnej bielizne. Začala sa červenať hanbou aj zlosťou zároveň. Zdvihol ich vyššie a uškrnul sa.