Bree sa díva na čokoládu, skúma ju a keď si uvedomí, že je to skutočné, oči sa jej otvoria ešte raz toľko. Opatrne čokoládu rozbalí a privonia k nej. Zavrie oči a usmieva sa, potom sa nakloní k tabuľke, aby si odhryzla – ale vtom sa zarazí. Starostlivo sa na mňa zadíva.
„Ale čo ty?“ spytuje sa. „Máme iba jednu?“
Celá Bree, vždy berie ohľad na ostatných, i keď hladuje. „Ty si vezmi prvá,“ hovorím jej. „To je v poriadku.“
Rozbalí väčšiu časť a odhryzne si poriadny kus. Jej hladom zúbožená tvárička sa úplne rozplýva od blaženosti.
„Žuj pomaly,“ upozorňujem ju. „Nechceš predsa, aby ťa rozbolelo bruško.“
Spomalí a vychutnáva si každý kúsok. Odlomí veľký kus a dáva mi ho do dlane. „A teraz ty,“ hovorí.
Pomaly si ju dávam do úst, odhryznem si malý kúsok a nechávam si ho na špičke jazyka. Cmúľam ju, potom ju pomaly žujem a vychutnávam si každučký moment. Vôňa a chuť čokolády napĺňa moje zmysly. Je to asi tá najlepšia vec, ktorú som v živote jedla.
Saša fňuká a strká ňufák k čokoláde, takže Bree kúsok odlomí a ponúka jej ho. Saša jej ho chňapne priamo z ruky a prehltne ho na jeden raz. Bree sa smeje a je z nej nadšená, ako vždy. Potom preukáže obdivuhodnú sebadisciplínu, pretože zvyšnú polovicu čokolády zase zabalí, natiahne sa a múdro ju položí hore na skriňu, kam Saša nedočiahne. Bree stále ešte vyzerá slabá, ale vidím, že nálada sa jej už vracia.
„Čo je to?“ pýta sa a ukazuje na môj opasok.
Chvíľu neviem, o čom hovorí, ale potom sa pozriem dole a vidím medvedíka. Od všetkého toho nadšenia som naň úplne zabudla. Vytiahnem ho a podávam jej ho.
„Našla som to v našom novom domove,“ hovorím. „Je to pre teba.“
Bree vypleštila oči nadšením a pritláča medvedíka z celej sily k svojej hrudi a kýva sa s ním sem a tam.
„Je úžasný!“ volá Bree a oči jej úplne svietia. „Kedy sa sťahujeme? Nemôžem sa dočkať!“
Uľavilo sa mi. Skôr než stačím odpovedať, Saša sa nakloní k Bree a ňufákom štuchne do jej nového medvedíka a očucháva ho. Bree jej ho nezbedne pritlačí na tvár a Saša ho chňapne a uteká s ním z izby.
„Hej!“ zvolá Bree, prepukne v hysterický smiech a ženie sa za ňou.
Obe vbehnú do obývačky a už sa úplne ponorili do urputného boja o medvedíka. Neviem, kto z nich si to užíva viac.
Idem za nimi, sviečku opatrne zakrývam rukou, aby nezhasla a nesiem ju priamo ku kôpke dreva. Do kozuba vložím niekoľko tenkých vetvičiek a z koša vedľa neho vezmem trochu suchého lístia. Som rada, že som ho minulú jeseň nazbierala, aby bolo čím rozložiť oheň. Ide to ako po masle. Suché lístie vložím pod vetvičky, zapálim ho a plamene už onedlho oblizujú drevo. Pridávam lístie, kým nakoniec vetvičky nechytia úplne. Sfúknem sviečku, aby som ju šetrila na ďalšiu príležitosť.
„My budeme mať oheň?“ pýta sa nadšene Bree.
„Áno,“ odvetím jej. „Dnes oslavujeme. Je to naša posledná noc tu.“
„Jéj!“ Bree kričí a skáče a Saša vedľa nej šteká a pridáva sa k všeobecnej veselosti. Bree odbehla k drevu, vzala pár polienok a pomáha mi prikladať. Prikladáme opatrne, aby mal oheň dosť vzduchu a Bree doň fúka a rozdúchava plamene. Keď sa chytia polienka, pridám hore väčšie poleno. Pridávam ďalšie väčšie polená, až kým nemáme poriadny oheň.
O niekoľko okamihov je izba celá rozžiarená a začínam cítiť sálajúce teplo. Stojíme pri ohni, ja k nemu natiahnem ruky a začnem si ich šúchať, aby teplo preniklo do mojich prstov. Cítim, ako sa do nich pomaly začína vracať cit. Po dlhom dni vonku pomaly začínam rozmŕzať a cítiť sa vo svojej koži.
„Čo je to?“ spýta sa Bree a ukazuje na druhú stranu miestnosti. „To vyzerá ako ryba!“
Beží k nej a chytí ju, zdvihne ju a ona jej vykĺzne z rúk. Smeje sa a Saša neváha ani sekundu a znovu sa na ňu vrhne a labami ju pošle cez celú miestnosť. „Kde si ju chytila?“ zakričí.
Beriem rybu do náruče, skôr než ju Saša stihne ešte viac potrhať, otvorím dvere a hodím ju von do snehu, kde vydrží dlhšie a kde sa jej nič nestane, potom za sebou znova zavriem.
„To bolo ďalšie moje prekvapenie,“ oznamujem jej. „Dnes budeme mať večeru!“
Bree ku mne pribehne a celú ma objíme. Saša šteká, ako keby rozumela. Tiež Bree objímem.
„Mám pre teba ešte dve prekvapenia,“ oznamujem jej s úsmevom. „Sú to zákusky. Chceš počkať až po večeri? Alebo ich chceš hneď?“
„Hneď!“ vykríkne vzrušene.
Aj ja sa nadšene usmievam. Aspoň ju to zabaví do večere.
Siahnem do vrecka a vytiahnem pohár džemu. Bree sa naň díva s takým smiešnym výrazom a očividne je trochu zmätená, takže odkrútim veko a dám jej pohár pod nos. „Zavri oči,“ poviem jej.
Zavrela ich. „A teraz si privoňaj.“
Zhlboka sa nadýchne a na tvári sa jej rozleje úsmev. Otvorí oči.
„To vonia ako maliny!“ vykríkne.
„Je to džem. No tak, ochutnaj.“
Bree siahne dvoma prstami do pohára, naberie si veľkú porciu a zje ju. Oči sa jej rozsvietia.
„Ách,“ vydýchne, siahne prstami po ďalšiu veľkú porciu a ponúkne ju Saši, ktorá pribehne a bez váhania ju zhltne. Bree sa hystericky smeje a ja pohár zase zavriem a dám ho na kozubovú rímsu, preč z dosahu Saše.
„To je tiež z nášho nového domova?“ pýta sa.
Prikývnem a som rada, že to už teraz považuje za náš nový domov.
„A ešte posledné prekvapenie,“ vravím. „To si ale schovám na večeru.“
Odopnem termosku z opaska a dávam ju vysoko na kozubovú rímsu, aby na ňu nevidela. Vidím, že si môže krk vykrútiť, ale schovala som ju dobre.
„Ver mi,“ hovorím jej. „To bude niečo!“
*
Nechcem, aby nám to doma smrdelo rybacinou, takže sa dnes ešte raz vydám do zimy a pripravím toho lososa vonku. Beriem si nôž a pripravujem sa na prácu. Vlastne neviem, čo robím, ale viem dosť, aby mi bolo jasné, že hlava ani chvost sa nejedia. Takže začnem tým, že ich odrežem.
Potom si hovorím, že plutvy tiež asi jesť nebudeme, takže ich všetky odrežem – a šupiny tiež nie, tak ich očistím, ako len najlepšie viem. Potom si vravím, že sa asi jedáva otvorená, takže zvyšok rozrežem napoly. Vnútri je čosi hutné a ružové, plné malých kostí. Neviem, čo ešte urobiť, takže už asi bude pripravená na varenie.
Skôr než vojdem dnu, musím si umyť ruky. Jednoducho vezmem do dlaní hrsť snehu a očistím si ním ruky. Som zaň vďačná – obvykle musím ísť k najbližšiemu potoku, pretože nemáme žiadnu tečúcu vodu. Vstanem a kým vojdem dnu, na chvíľu sa zastavím a rozhliadam sa po okolí. Najskôr počúvam, ako vždy, či nezačujem nejaké známky hluku alebo nebezpečenstva. Po niekoľkých sekundách si uvedomím, že svet už vari pokojnejší byť nemôže. Konečne sa pomaly začínam uvoľňovať, zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako mi na tvár padajú snehové vločky, vnímam, aké je všade dokonalé ticho a uvedomujem si, aká krásna je tu vlastne príroda. Vysoké borovice sú pokryté bielym snehom, ktorý sa neprestajne znáša z purpurového neba a svet sa zdá byť dokonalý ako v rozprávke. Oknami je vidno žiaru kozuba a zvonku naša chata vyzerá ako to najútulnejšie miesto na zemi.
Vraciam sa dovnútra s rybou v ruke, zatváram za sebou dvere a cítim, aké je príjemné sa zvonku vrátiť na miesto o toľko teplejšie, ožiarené mäkkým svetlom, ktoré sa od všetkého odráža. Bree sa o oheň stará vzorne, ako vždy, prikladá drevo ako odborníčka a oheň je teraz ešte jasnejší. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktorý priniesla z kuchyne. Saša neisto sedí vedľa nej a sleduje každý jej pohyb.
Prinesiem rybu k ohňu. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvariť, takže ju len dám na chvíľu nad oheň, nech sa chvíľu opeká, niekoľko ráz ju obrátim a budem dúfať, že to bude fungovať. Bree mi číta myšlienky: okamžite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostrým nožom a dvoma dlhými špízmi. Každý kus ryby napichne na špíz a potom svoju porciu vezme a drží ju nad plameňom. Spravím to isté. Breeine domáce inštinkty boli vždy lepšie než moje a som jej za jej pomoc vďačná. Vždy sme boli dobrý tím.
Obe tam stojíme, hľadíme do ohňa ako prikované a držíme svoje ryby nad ohňom, kým nám neoťažejú ruky. Izbu naplnila vôňa pečenej ryby a po desiatich minútach sa môj žalúdok bolestivo ozve, že je hladný a netrpezlivý. Rozhodla som sa, že moja ryba je už hotová. Koniec koncov, ľudia niekedy jedávajú i surové ryby, takže aké hrozné to môže byť? Zdá sa, že Bree súhlasí, takže každá svoju porciu položíme na svoj tanier a sadneme si na zem vedľa seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni.